Prvé stretnutia s výchovnými metódami starého otca

Autor: Katarína Vetráková | 3.4.2014 o 19:35 | (upravené 3.4.2014 o 19:41) Karma článku: 8,71 | Prečítané:  877x

Každý pár má romantický príbeh o tom ako sa spoznali, o tom ako sa zamilovali, o tom ako sa ich pohľady stretli a vedeli, že je to navždy. Ja osobne na lásku neverím. Možno je to tým, že moji rodičia sa spoznali vďaka stávke, možno je to pretože ani ich manželstvo nevydržalo tak ako mnoho iných. Možno to bolo tým, že moja mama mala iba osemnásť. V stave kedy sa vraj ešte veľmi milovali sa títo dvaja mladí ľudia rozhodli splodiť mňa. O tom ako táto zamilovaná fáza prebiehala som dostala až príliš podrobné informácie vždy potom ako si moja mama trošku vypila. Na čo som ja samozrejme s patričným sebazaprením a chvíľkovými nočnými morami rada zabudla.

Takže po istých udalostiach moja mama otehotnela a čakala Adama. Ak ste si doteraz mysleli, že som dievča myslíte si dobre, no prvých 9 mesiacov svojho života som naozaj bola Adam. Všetky slová adresované veľkému kopcu nalepenému na tele mladej tehotnej ženy patrili akémusi Adamovi. Po deviatich mesiacoch však žiaden Adam neprišiel. Tu sa ukazuje, že život má pre nás pripravené takmer vždy niečo iné ako od neho očakávame. V dnešnej dobe je síce možné pomenovať deti takmer akokoľvek no mužské meno dať dievčatku nemôžete, takže ani zo mňa sa nakoniec nestal Adam ale Katarína. Ako som rástla tak sme sa ja a moji rodičia snažili prehryznúť sklamanie z toho, že nie som chlapec. Ja som sa ako novorodenec rozhodla, že mi vlasy nenarastú minimálne do druhého roku života aby bol prechod k dievčatku menej bolestivý. Keď už mi nejaké narástli tak sa znovu oni rozhodli, že na dievča, ktoré vyzerá ako chalan si už zvykli natoľko, že mi ich hneď ostrihali mašinkou. Toto malé nedorozumie s Adamom a Katarínou sa vlieklo nejakých tých pár rokov. Nakoniec sme sa spoločne rozhodli, že ostanem Katarínou keď už to život nejak tak zariadil.

Môj starý otec v tom mal jasno hneď od začiatku. Jeho vôbec netrápilo či som dievča alebo chlapec. Jeho trápila len moja správna výchova, ktorej význam sa výrazne odlišoval od toho čo si pod správnou výchovou predstavovali moji rodičia. Starký ako veľmi zručný človek vedel takmer všetko a ničoho sa nebál. Aspoň ten dojem získate keď máte 4 roky a niekto vám podáva nožnice na plech a srdečne vás nabáda aby ste si vyskúšali niečo odstrihnúť.

Starký sa venoval rozvíjaniu mojich motorických schopností už od ranného veku. Jedného rána keď si vychutnával svoju tradičnú cigaretku a kávu, (pod kávou rozumej šálku o objeme 2dcl s troma lyžičkami kávy a troma lyžičkami cukru, ktorú pil celý deň a verím, že pri troške obchodníckeho talentu by sa dala predávať ako priemyselné lepidlo), rozhadzoval rukami oveľa viac ako obyčajne. Ako to už býva pri takom silnom rozhadzovaní rukami buď vylejete kávu alebo nechtiac odhodíte cigaretu, teda ak sa vám nepodarí oboje. Starkému sa podarilo to druhé, ako cigareta s tichým zvukom pristála na stole jej žeravý uhlík sa s chuťou zahryzol do obľúbeného obrusu mojej starkej. Predzvesťou katastrofy bolo tiché syčanie látky spomínaného obrusu. Starký vstal z jeho obľúbeného miesta, rohu kuchyne, snažil sa zachrániť čo sa ešte dalo. Cigareta sa však s radosťou ponorila do obrusu a vypálila doň dieru, ktorá sa nedala len tak ignorovať. Starký vedel, že toto už tak ľahko nezachráni a v tom ho napadla spásonosná myšlienka, dieťa hrajúce sa na chodbe pre dverami kuchyne bolo presne to čo potreboval. Preniesol ma, nevinne hrajúcu sa na chodbe, do kuchyne a položil ma ku stolu. Ja ako malé batoľa som len s úžasom sledovala o čo sa starký pokúsi. On zatiaľ zobral do ruky nožničky, priblížil sa k obrusu a obratom ruky tú vypálenú dieru z obrusu vystrihol. Aby diera len tak nevinne nepútala pozornosť, zakryl ju novinami. Teraz už nebolo žiadneho dôkazu, že nehodu spôsobila jeho cigareta. Starký neváhal ani chvíľku a rozhodol sa priviesť tento plán k dokonalosti. Zatĺkať, zatĺkať a ešte raz zatĺkať. Pri akomkoľvek pokuse starkej odhaliť pravého vinníka sa starký rozkrikoval : že si všetko vymýšľa, že on nijakú dieru nevidí, že tá diera tam už musela byť predtým, že tú dieru tam vystrihol niekto iný.  Koniec bol taký, že som podľa všetkých tvrdení môjho starkého otca jediný žijúci človek, ktorý vo veku 18 mesiacov dokázal vystrihnúť dokonalý štvorec, nevypichnúť si očko a ani nespôsobiť nijakú inú ujmu. Toto tvrdenie spolu s tou dierou samozrejme slúžilo ako adekvátny dôkaz na potvrdenie funkčnosti jeho výchovných metód.

Po rokoch som zistila jednu závažnú skutočnosť a to, že starí rodičia pri výchove vnúčat odhadzujú zábrany, ktoré nadobudli ako rodičia. Jednak za to môže vek a jednak to, že vlastne nemajú priamu zodpovednosť. Starí rodičia radi svojím deťom pokazia krvopotne naštudované výchovné metódy, ktoré sú viac alebo menej účinné. Niektorých z nich o (ne)bezpečnosti konania nepresvedčí ani strata jedného alebo dvoch prstov ich milovaných vnúčat. Preto je takmer zázrakom, že pri všetkých pokusoch môjho starkého pokaziť výchovu mojich rodičov mám stále všetkých desať.

Ani nožnice na plech, spájkovačka, pílka, záhradné nožnice alebo vreckové nožíky neohrozili skvelú výchovu už nie tak zamilovaných mladých ľudí, ktorí ma splodili.  Nakoniec to nebolo také zlé, už o 18 mesiacov ku mne pribudol ďalší spolutrpiteľ, ktorý musel popri osvedčených výchovný metódach starého otca znášať aj moje šikanovanie, no tentoraz to bol vytúžený chlapec.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?